Basnicky.sk

Húdol mi ktosi, divnú poému,
ako sa rútim k úpadku skorému.
Že nezdlávim nikdy rukou nákovu
a nevbijem taktiež, klince do kovu.

Mám vzorne s nimi v rade stáť
a snov, túžob sa navždy vzdať.

Jak ten chudák, čo žije v biede,
kňučí, piští a vije v čriede,
čo ticho pláva v riečnom toku
a saje z džbánu dúšok moku.

Čo vetám dáva hrdé znenie
a nectí vlastné presvedčenie.
On za úspechom sa len chvátil
a i tvár svoju preňho stratil !

Vždy vzorne ohýbal sa v boku,
žil celé roky s trieskou v oku.
Vraj rozvážne nechal vzdoru -
- erdžal, hopsal podľa vzoru.

Nie ! Byť iný, byť sám sebou,
mať raj svojich večných snení,
nedať sa navždy spútať zemou,
žiť inak - žiť v túžbe, bdení.

Netreba rúcať pevné haldy sôch,
či brať, čo dávno nie je na osoh,
večne s tuposťou hrdých súťažiť.
Stačí veriť, že aj inak sa dá žiť ...

Posledná aktualizácia: 16. 10. 2009 18:47